O Káthmandú by sa dal napísať samostatný článok, ak nie aj knižka. Je to mesto plné kontrastov. Bieda, špina, prach a na druhej strane (alebo tesne vedľa) luxusné reštaurácie, malebné obchodíky, či internet café. Kto nezažil neuverí a kto zažil, nezabudne. Pôvodne sme mali v priebehu dvoch dní vybaviť všetky povolenia, dokúpiť potraviny a chýbajúci materiál, nabaliť batožinu pre nosičov a vyraziť na cestu. Víza a povolenia sme museli vybavovať až priamo na mieste, na diaľku sa nedá vybaviť nič. Pri ich vybavovaní mi ale nedalo nespomenúť si na známe „Vsjo budet“ či „Manana“, pretože sme nakoniec vyrazili až na piaty deň ráno. Okrem povolenia na kopec každá výprava musí mať sprievodcu a horolezecká expedícia musí mať aj styčného dôstojníka. Čím je kopec lukratívnejší, tým sú poplatky vyššie. Platí sa aj za vysielačky a satelitné telefóny, ktoré potrebuje každá výprava. Na ministerstve zostáva aj depozit „za odpadky“ a prípadnú „záchrannú akciu“. Ak výprava zoberie svoje odpadky z kopca, resp. nebola nutná záchrana, vrátia Vám ho. Aj keď čakanie bolo pre nás nepríjemným zdržaním, potulky uličkami Thamelu (s vymetaním miestnych obchodov a barov), návšteva hinduistického pohrebiska Pashu-Patinah alebo opičieho chrámu Swayanbunat, boli nezabudnuteľné zážitky. V Kátmandú, sme si najali šestnásť nosičov. Mali sme so sebou tisíc metrov „žilmonťáckých“ lán, päť stanov do výškových táborov, štyri stany do základného tábora, jeden veľký spoločenský stan, množstvo ďalšieho materiálu a jedla.
22. septembra o 4.52 nás hlas v hotelovom telefóne zobudil slovami „Good morning, bus is here“. Nahádzali sme veci do autobusu značky TATA (skoro všetko v Nepále, čo má kolesá, má túto indickú značku), naložili nosičov a vyrazili sme na 200-kilometrovú cestu do mestečka Besi Sahar, ktoré je východiskovým miestom pre tzv. Annapurna trek. Vzhľadom na závratnú rýchlosť (asi 40 km/hod) spôsobenú kvalitou miestnych komunikácií a zápchami (auto sa opravuje zásadne tam, kde sa pokazilo), sme tam dorazili až vo večerných hodinách.
Nasledujúce ráno sme ešte zohnali terénny odvoz do osady Khudi, ale tam už cesta definitívne skončila. Ďalej pokračoval už len chodník, ktorý nás mal za osem dní priviesť údolím rieky Marsyangdi Khola pod náš kopec. Naša cesta bola až po Manang totožná s trekovou cestou okolo Anapúrn. Tá z Manangu prechádza cez sedlo Thorung La (5416 m) do Jomosonu, kde sme sa mali na ňu po skončení expedície opäť napojiť a pokračovať až do Beni. Celý trek trvá 13 dní, z čoho iba tri dni sme z neho neabsolvovali. I keď postup civilizácie je nezadržateľný a začína sa prejavovať aj v týchto končinách, ťažký život nepálčanov a okolitá príroda sa Vám natrvalo vryjú do pamäti.
Cesta stále viedla popri divokej Marsyangdi Khola (rafteri by slintali) chodníkmi vytesanými do strmých úbočí. Na začiatku našeho pochodu nás obklopovali banánovníky, ryžové políčka a vysoká vlhkosť, pri ktorej všetko vlhlo a nič neschlo. Postupne s narastajúcou výškou sa príroda stávala nám známejšou a príjemnejšou. Pribúdali ihličnany, ochladzovalo sa. V Manangu sme dokúpili posledné potraviny a opustili „civilzáciu“.
Tilicho Peak (7134 m) sa nachádza 6 km severne od hlavného vrcholu Annapurny (8091 m). Základný tábor leží pri rovnomennom jazere Tilicho Lake (4912 m), ktoré je najvyššie položeným jazerom na svete. Účastníci historicky prvej úspešnej francúzskej výpravy na Annapurnu ho zároveň ako prví európania objavili v roku 1950. Prvý neúspešný pokus o dosiahnutie vrcholu Tilicho Peak uskutočnila v jarnom predmonzúnovom období roku 1972 Nemecko-Švajčiarska výprava. V roku 1978 zo 6 člennej Francúzskej skupiny dosiahol vrchol jeden účastník. Náš výstup viedol rebrom východnej steny na severovýchodné rebro a ním na vrchol. Obtiažnosť bola okolo III až IV v skalných partiách a sklon 55 až 60° v snehových úsekoch.
Síce žiadna „diera do sveta“, ale ani „paličková túra“. Celkom zaujímavé lezenie. V Európe sa môžete na vplyv výšky otestovať najvyššie na Mont Blancu, ale nikdy neviete, čo s Vami urobia výšky v Himalájach. Je to individuálne, niekto to zvláda lepšie, iný má problémy už vo výške okolo 4 000 m n. m. Náš základný tábor bol vo výške 5111 m n. m. Výstup na vrchol nám trval desať dní. Postupne sme vybudovali dva výškové tábory. Prvý tábor sme postavili vo výške 5811 metrov a druhý tábor vo výške 6545 metrov. Človek robil dva až tri dni na kopci, potom zliezol do základného tábora, kde sa trochu vydýchal. Hore sme vynášali materiál, stany, jedlo a všetko potrebné na prežitie. Striedali sme sa podľa toho, kto ako vládal a ako sa adaptoval na výšku. Dobré zdravie a kondícia sú základnou podmienkou. Na vrchol sme nakoniec vystúpili len traja - Peter Kostelanský, Vladimír Gembeš a Ivan Prokop, ale aj účasť a atmosféra takejto expedície vo Vás zanechá nezabudnuteľné zážitky.
Na expedícii sme používali fixné laná zo Žilmontu a testovali sme aj ich nové dynamické lano raasta 10,0. Používali sme ho na istenie pri naťahovaní fixov na firne, v skale a mixe. Užilo si aj jumarovanie a zlanovanie v úsekoch, kde sme fixné laná nenaťahovali. Napriek tomu, že lano, ktoré sme testovali nemalo ešte žiadne povrchové úpravy, ani raz sa nám na mokrom snehu „nenacucalo“ a nezamrzlo. Uzlovateľnosť a manipulácia boli výborné a tak moôžeme nové lano iba pochváliť.
Peter Kostelanský
